Deň nula
Celý projekt sa začal trochu chaoticky. Najprv som mal odcestovať 1.3., potom sa po ponuke zľahla zem. Nakoniec z nemeckej pobočky volali 24.3., pred Veľkou nocou, že mám nastúpiť 1.4. Urýchlene som musel dopraviť pas na saudskú ambasádu do Berlína. Tak som všetko zorganizoval ešte v teň deň a požiadal o posunutie termínu aspoň na 4.4. Nakoniec bolo všetko trochu inak a absolútne nevyspytateľne. Víza k 4.4. neboli. Čakalo sa ešte tri týždne na pozývací list. Keď mi jednu stredu oznámili, že víza dorazili na nemeckú pobočku, aj som sa potešil, aj som sa začal obávať, ako to celé dopadne. V piatok, keď mi mal byť doručený pas s vízami, namiesto neho prišlo oznámenie, že moja pozícia na projekte je zrušená. Nevadí. Škoda. V pondelok zasa neočakávaný telefonát, že mám ešte raz poslať pas na ambasádu, pretože najbližšiu nedeľu letím. A teraz to už bolo naozaj.

Odlet smer Rijád pripadol na nedeľu s prestupom v Istanbule. Vyskytlo sa drobné meškanie spôsobené inštalovaním nového radarového systému v Istanbule. Myslím, že v rumunských transylvánskych Karpatoch bolo ešte dosť veľa snehu. Celý let bolo nádherné počasie, až tesne pred Istanbulom sa zamračilo a na letisku bola neskutočná zima. Odtiaľ bolo vidno len paneláky. Hneď pri nastupovaní do lietadla som si všimol, že tureckí colníci boli o dosť dôslednejší ako českí a dokonca som musel zapnúť počítač - aby bolo jasné, že to je naozaj počítač. Hrôzostrašne a nezvyklo pôsobil aj saudský vstupný lístok, ktorý sme nafasovali na tureckom letisku, na ktorom sa veľkými písmenami náchadzalo: death for drug trafickers (smrť pre pašerákov drog).

Pristátie na letisku v Rijáde prinieslo tieto poznatky a dojmy: horúco, jedna hodina v noci a strašne horúco, k tomu ešte suchý vzduch. Ale naozaj horúce chvíle ma ešte len čakali. Cez pasovú kontrolu som prešiel celkom v pohode. Cez colnú už nie tak ľahko. V batohu mi presvietili obal z DVDčkami a nejaké knihy. Tak si colník nechal otvoriť kufor a začal sa prehrabávať. Knihy našiel len učebnice arabčiny a keďže sú popísané aj po arabsky, s tým nakoniec problém nemal. Problémom boli napálené DVDčka s filmami. Pýtal sa, čo na nich je a potom, že ich vezme skontrolovať. Tak som tam čakal a čakal, a keď už boli všetci cestujúci vybavení a ešte stále som tam čakal, tak sa nejaký ďalší spýtal, či som už vybavený. Ja, že nie - tak vyzvedal, či som mal HD alebo DVD CD. Ja, že to druhé. Tak ma nechal odviesť tam, kde kontrolovali moje DVD s českými filmami. Viedol ma chlap, ktorý ani nevedel po anglicky, len stále opakoval "No sex, no problem". Za stolom sedel vysoký vysmiaty Arab, na jednej ruke na prste DVDčka, že nech si sadnem. Tak to tam postupne kus po kuse pozeral a stále sa chechtal. Celkovo som u neho sedel ešte asi 20 minút, alebo sa mi to tak minimálne zdalo. Nakoniec zbalil DVDčka a opýtal sa, z akého mesta prichádzam a zaprial mi Welcome in Saudi.
Vyšiel som do príletovej haly a márne som hľadal odvoz, čo mal prísť z  hotela, do ktorého som mal rezerváciu. Tak sa na mňa ako na posledného zákazníka vrhlo asi 20 taxikárov, nakoniec zostal len jeden, ktorý na moje prekvapenie ani nebol veľmi dotieravý. Vyzvedal, do ktorého hotela mám namierené a keď som mu vysvetlil, kam idem a že ma tu majú čakať, tak pohotovo vytiahol telefón a skôr ako som číslo stihol vytočiť ja, už volal do hotela a dal mi telefón nech si to vybavím. Nakoniec auto z hotela dorazilo po pol hodine od telefonátu, ktorú som strávil konverzáciou s priateľským taxikárom a zistil som, že do hotela je to asi 25 km, a  že za 13 USD by ma tam aj on odviezol (1 USD cca 3,65 SAR teda za cca 50 SAR /saudských rialov/, približne 200 Kč). Pôvodne povedal, že ma tam odvezie za koľko budem chcieť, ale keď som mu povedal, že za dva doláre, zasmial sa a povedal, že za 15. Nakoniec sme sa dohodli, že 13 by bola fair cena. Keď som sa potom v aute z hotela pýtal na tú vzdialenosť a neskôr iných kolegov na to, koľko stojí taxi na a z letiska, zistil som, že ma ten prívetivý taxikár ani nenaťahoval. A keď som mu pri odchode chcel dať peniaze za ten telefón, tak len povedal nech si ich nechám a Welcome in Saudi.
Do hotela sme dorazili o chvíľu, avšak kolegovia, ktorí mali na vile - mojom dočasnom ubytovaní - nechať inštrukcie a otvorené dvere, boli zamknutí ani mi nenechali inštrukcie - tak sme ich trochu pobudili s poslíčkom pri hľadaní voľnej izby.
Zaľahol som o tretej ráno a o šiestej som vstával, pretože v "Landing guide" bola poznámka, že väčšinou ľudia odchádzajú do firmy okolo pol ôsmej, tak som si privstal aby som ich určite stihol. V prvý deň som ani nemal vstupnú kartu, takže som bol odkázaný na to, aby ma niekto odviezol a previezol cez bránu.

Prvý deň - pondelok 28.4.2008
Kolegovia: tímový šéf, alebo tak aspoň pôsobí, Hansi, myslím že je Švajčiar. Ďalej Nemec Christian, Berlínčan Thilo a Slovinec od Ľubľany Tomaz.
Hansi ma zobral do kancelárií, kde sa pripravujú nástupné formality a  cestou ma oboznámil s miestnymi zvykmi. Vraj mimo kancelárie podľa možnosti treba vždy mať oblečené sako a chodiť pomaly, pretože si miestni dosť potrpia na formality a na začiatku projektu sa sťažovali na to, že je tu mladý tím, že konzultanti chodia benevolentne poobliekaní (čo znamenalo, že chodia bez saka), a že chodia príliš rýchlo. Iný svet. Keď sa im niekto z tímu znepáči - či už po odbornej alebo osobnostnej stránke - okamžite ho dajú vymeniť a vraj to robia celkom pravidelne. Minule vraj vyhodili celý tím... Vraj sa Arabi na našu firmu sťažovali, že sú konzultanti príliš mladí a že oni nechcú mladých, ale skúsených, nech to stojí koľkokoľvek peňazí, že chcú najlepších a nie nových. A pritom väčšina kolegov je aspoň o päť rokov staršia než ja.
Inak to, že tu všetci chodia nejako pomaly, som si všimol keď sme prichádzali k firme, po vystúpení z taxíka som aj cítil prečo. O ôsmej ráno bolo také teplo ako u nás keď sú rekordné teploty. Ale že im to tempo vydrží aj do práce, kde je klimatizácia, som netušil. Nezrýchlili.
Prvý deň som si ešte vybavil vstupnú kartu, na ktorú mi napísali meno po arabsky podľa toho ako som im ho povedal a zase mi napísali národnosť slovinskú. Tak sme sa na tom zasmiali so slovinským kolegom. Inak tím je to zvláštny. Berlínčan Thilo je taký dobrodružný typ, ktorý tu chodí kade-tade a fotí o stošesť. Má aj svoju stránku a blog (foxxiblog.blog.de, www.foxxi.de). Christian vyzerá byť taký pohodár. Hansi si potrpí na luxusné hotely a celý prvý deň rozoberal, že musí vydržať v hoteli Sheraton desať dní v kuse, aby dostal nejaké VIP členstvo. Slovinec Tomaz vyzerá byť z nás podľa mňa najstarší. Večer po práci sme zašli v  hoteli do indickej reštiky. Ja už neviem názov, ale dal som si jahňacie mäso v karí omáčke a placky. Tie placky boli úžasné. No a potom ešte chvíľa s Luckou na nete, ale bolo to utrpenie, lebo internet tu za nič nestojí, obzvlášť nie v kaviarni vo vestibule. Vraj na izbe to bude lepšie.
Druhý deň - utorok 29.4.2008
Konečne sa aspoň trochu začínam dostávať do obrazu, čo to tu mám vlastne robiť. Po práci sme sa prezliekli a vyrazili sme do obchoďáku zistiť, či by sme si mohli podľa pokynov kúpiť miestny mobil, ale zistil sme, že v Aldžaval potrebujeme nejaké špeciálne ID - takže nič. Neskôr nám saudské čísla zabezpečil projektový vedúci. V Carrefoure som zistil, že je tu prakticky to isté ako u nás. Hmm. Globalizácia. Ale našiel som obchod Traditionals. V najhoršom tam pôjdem pozrieť nejaké džezvy na kávu, ale dúfam, že v meste bude niečo lepšie.
Pomedzi rôzne fast foody (rozdelené priečkami vždy na dve časti pre mužov a ženy, respektíve rodiny) sme prešli ku steak baru, kde sme si dali večeru.
Naozaj divný pocit - všetci chlapi chodia v bielom, ženy v čiernom so zahalenými tvárami, dokonca ešte aj na plagáte mali rozmazané tváre na inak normálnych reklamných "európskych" fotkách. A aj prezentácia niečoho, čo býva aj u nás uprostred nákupného centra, bola stenou rozdelená na čiernu a bielu. Na ulici nikde nevidno, že by sa chlap so ženou držali za ruku, oni dokonca ani nechodia vedľa seba ale tak meter-meter a pol za sebou a tak sa vlastne ani spolu nemajú ako baviť, nie sa ešte usmievať. Zvláštne. Ženám sa chlapi v podstate vôbec nemusia vyhýbať, ideš rovno a ony ak idú oproti, tak automaticky bočia a obchádzajú ťa z úctyhodnej vzdialenosti. Ale nerozumiem jednej veci - čakal by som, že keď nemôžu chodiť bez toho hábitu na ulici, že aj v telke budú ženy len maskované, ale vo filmoch sú oblečené ako Európanky.