25.7.2008
Let som prakticky celý prespal. Za zmienku stojí len expresný presun na letisku v Paríži, pretože prílet meškal 20 minút a tak som mal len niečo okolo polhodiny na presun. Hneď po prílete do Rijádu som si vyskúšal svoje zjednávacie schopnosti. Vrhla sa na mňa hromada taxikárov a tváril som sa, že si ich nevšímam. Postupne všetci odpadli okrem jedného. Tomu som oznámil, kam mám namierené, a on že ma tam vezme za 100 SAR (400 Kč). Tak som ho schladil, že mu dám maximálne 82 SAR, že viac nemám a nedám. Chvíľu to ešte skúšal, že berie aj eurá a doláre, potom že sa so mnou zastaví pri bankomate, ale ja som mu povedal, že buď to bude 82 alebo ak chce tak môže zapnúť taxameter, že viem že do hotela Marriot to bude možno aj menej. To už som vyberal batožinu z kufra jeho auta. Tak si vymyslel, že zavolá kolegovi, ktorý ma možno za 82 vezme, aby po krátkom akože-telefonáte povedal, že ma za tých 82 (328 Kč) vezme aj on. A bolo. Hotel je to celkom dobrý. Hneď na úvod som tam nechal zálohu 2500 USD. Hotel sme zmenili viacerí, pretože na hoteli Madareem, kde sme boli ubytovaní doteraz, začali pristavovať nové poschodie.

26.7.2008
Dnes ráno som to stíhal len tak-tak. Posledný taxík pred hotelom, ešte štastie. Taxikár sa volá Rafík. Je z Bangladéšu. Hovorí celkom dobre po anglicky, aj keď niekedy mu nerozumiem dá sa s ním aj porozprávať. Je to pekný špekulant - prvý deň ma povozil po meste tak, aby to bolo do SABICu viac ako 40 SAR (160 Kč) a tvrdil, že najbližšie mi dá zľavu, ak ho zavolám. Ale nevadí, je celkom v pohode. Má čisté auto, mám jeho číslo na mobil, tak ho ešte zavolám, aj keď možno nie stále. Večer som to zobral cez Granada Mall, aby som nakúpil nejaké zásoby a aby som sa najedol. Zdalo sa mi, že tam nejaká ženská hovorila na deti po česky. Ale prestala, keď som bol blízko a tak to neviem na isto. Divné. Večer som ešte predsa len zavolal Rafíka a zobral ma k Suleimanovi do obchodu s foťákmi pozrieť ocovi objektív. Uvidíme, či z toho niečo bude.

28.7.2008
Takže dnes som sa dovolal Suleimanovi. Cenu toho, čo som chcel, stále nevie. Vyzerá, že ani tento obchod sa nepodarí. Čo je ale horšie, že neviem zohnať ani cenu za hotel v Al Ula, aby som si mohol pozrieť Mada´in Saleh. Ak to nestihnem vybaviť zajtra, tak je koniec. Už sa tam nedostanem. Najhoršie je, že je s nimi ťažká debata.

29.7.2008 až 30.7.2008
Tak nič mimoriadne. V zásade len práca a hotel a práca a hotel. Trochu som debatoval s mojím bangladéšskym priateľským taxikárom. Vraj má v Indonézii ženu, ktorá čaká dieťa. Vyzerá to tak, že ju neuvidí 8 mesiacov, až kým sa im nenarodí dieťa. Podľa jeho slov už nebol doma 10 rokov, lebo jeho rodina nesúhlasí s tým, že si vzal Indonézanku. Spoznal ju tu, ona robila v nemocnici sestričku a on tam robil technika. Vraj tu ako technik zarobil tak 1.500 SAR (6.000 Kč), a teraz ako taxikár okolo 4.000 SAR (16.000 Kč). Za taxík za každý deň platí firme, ktorá mu ho požičiava 130 SAR (520 Kč). Tak si pochvaľoval, že teraz už môže aj posielať manželke nejaké peniaze.
Hm. Ťažký život. Okrem toho som vybavoval v posledných dňoch výlet do Mada´in Saleh. Normálne som sa najskôr nevedel dopracovať k ponuke hotela Mada´in Saleh v Al Ula a keď som už od nich dostal informáciu, tak som zistil, že chcú platbu dopredu na účet a to sa tak rýchlo nedalo. Tak sme spolu s kolegom Ralfom zbehli za Chalidom, nech nám to s hotelom dohodne on a zaplatíme cez jeho agentúru. On nám nakoniec dohodol hotel Arac v Al Ula. Ešte bol problém zorganizovať lety z Mada´in Saleh cez Rijád domov, ale nakoniec po pár zmenách sa mi podarilo dohodnúť prílet do Tabuku a po návšteve odlet z Al Wedžh tak, že stíham aj zmenený let Air France do Paríža o 00:30. Teraz už len zostáva, aby to všetko klaplo.

31.7.2008
Víkend. Dnes sme len zbehli do obchoďáku Granada na obed a pozrieť nejaké obchody. Za zmienku stojí, že som sa konečne v tomto hoteli Marriot vyspal. Pomohol presun na druhú stranu postele.
1.8.2008
"Nedeľa" (aj keď je v skutočnosti piatok) - opäť sme len vybehli do Granada Mall, po obede som si dal ešte kávu na rohu oproti Carrefouru, tam kde som zistil, kde nakúpiť džezvy. Keďže do odchodu ešte zostal nejaký čas, zbehol som sa pozrieť do športového obchodu a kúpil som si tričko. Zelené s nejakým nápisom o Saudskej Arábii. Ešte som večer dorábal prezentáciu na zajtrajšie stretnutie v Džubaili.

2.8.2008
Ráno ako som čakal na objednaného šoféra, tak pred hotelom zastavil aj Rafík aj Sahib a postupne obaja boli prekvapení, že s nimi nejdem. Tak sme okolo 8:30 vyrazili na 500 km dlhú cestu do Džubailu naprieč saudsko-arabskou púšťou. Rovná placka. Trojprúdová diaľnica. Kúsok za Rijádom premávka výrazne opadla. Zostalo len pár áut a nákladiaky. Popri ceste sa z času na čas objavili stroje, ktoré prenášali piesok z jednej hromady na druhú. Vraj aby zabránili navievaniu piesku na cestu. V jednej časti diaľnice sme zahliadli dokonca označenie ´pozor púštna búrka´. Zastali sme na čerpacej stanici asi po dvoch hodinách jazdy. Dotankovali sme krásnych 60 litrov za 27 SAR (108 Kč). Vonku bolo neskutočne horúco. Do Džubailu sme dorazili presne na čas o 12:30. Stretnutie malo byť o 13:00. Samozrejme sa začalo o hodinu neskôr. Miesto o 16:00 sme skončili o 15:15, pretože arabský kolega sa už niekam ponáhľal. Tak sme zavolali taxi a vyrazili sme na cestu do Rijádu. Vonku bolo horúco, že mi z toho až naskakovala husia koža. Porobili sme si cestou nejaké púštne fotky. Ako sme prichádzali večer do Rijádu, všimol som si, že prechádzame okolo ťavieho trhu, tak ma napadlo spýtať sa, koľko taká ťava stojí. Keď sme tam vtedy boli s poľskými kolegami, som na to zabudol a Lucku to zaujímalo. Dozvedeli sme sa, že ťavy stoja od 50.000 SAR (200.000 Kč) vyššie. Keďže sme dorazili naspäť okolo 19:30, zavolal som Sahibovi, aby ma po čase modlitieb odviezol na Al Batha k Piatim budovám, išiel som kúpiť otcovi objektív.