Po príchode do hotela som stretol Ralfa. Vraj on včera cestou z Mediny mal rovnakú ochranku, ibaže vzhľadom na to, že cestoval neskoro v noci, patrične neochotnú. Vraj ho najprv vôbec nechceli nikam sprevádzať a vyzývali ho, aby na noc nikam necestoval. Nakoniec však po šiestich hodinách cesty a 400 km dorazil o druhej ráno do Al Ula. Práve keď som prišiel, mal hodinu do odchodu na poobedňajšiu vychádzku. Debatovali sme, že by som sa k nemu pripojil, avšak bol som naozaj už veľmi unavený. Nedalo mi to však a pridal som sa. Najprv sme s naším sprievodcom preverovali, či je moje povolenie na návštevu Al Ula platné na jedeň alebo na dva dni. Zistili sme, že síce je platné dva dni, avšak na dni 8.8. a 9.8. Sprievodca Ahmed z Čadu vravel, nech sa pridám, že to pri vstupnej bráne vybaví. A ako povedal, tak aj urobil. Pustili ma na prehliadku, aj keď som nemal na tento deň platné povolenie. Ralf to len komentoval s úsmevom, že toto by v Nemecku bolo nemožné. Odpovedal som mu, že viem. Na vstup do areálu je potrebné toto povolenie, ktoré sa dá vybaviť v rijádskom Národnom múzeu, alebo ho zabezpečí miestny hotel. Vydávajú ho bez poplatku.
Úžasné. To je jediné, čo ma napadlo po prvých metroch v areáli Mada´in Saleh. Áno bol som predtým v Petre, ale monumenty v Mada´in Saleh sa rozkladajú na oveľa väčšom priestore. Sú ohraničené neuveriteľnou scenériou okolitých hôr. Začal som prehliadku tejto úžasnej pamiatky vlastne od konca. Pretože slnko dopadá poobede z inej strany ako ráno, je dobré aj prehliadku rozdeliť na rannú a poobednú časť, podľa toho z ktorej strany na hrobky dopadá svetlo. Prvú sme si prezreli oblasť, ktorá podľa informácií slúžila ako obradné miesto (Diwan). Nachádzali sa tam výklenky, v ktorých boli asi v dávnej minulosti vyobrazenia alebo sošky bohov, ktorých miestni ľudia Nabatejci uctievali. Vraj mali tých bohov desať. To znázorňujú tie schody vytesané nad vchodmi do hrobiek. Videli sme miesta, na ktorých vykonávali rituálne obete. Rovnako sme videli miesto a systém ako zachytávali dažďovú vodu, zvádzali ju pomocou rýh vytesaných v skalách do veľkej zásobarne, pôvodne hlbokej asi 10 metrov. Väčšiu časť výskumu v tejto časti vykonala nejaká Francúzka. Odiaľto stále sprevádzaní policajnou hliadkou sme sa vydali pozrieť si Qasr Al Bint. Pokračovali sme k Qasr Al Farid (= Výnimočná). Výnimočná preto, že bola vytesaná do jedného samostatného kusa kameňa. Výnimočná aj výzdobou a zjavne nedokončená vo svojej spodnej tretine. Nie je známe, z akého obdobia pochádza, avšak na tabuľke, ktoré sa nachádzajú na všetkých hrobkách bolo vyryté: "... pre Hayyana syna Kuzza a jeho potomkov." Odtiaľto sme popri oblasti C zamierili preč, pretože sa blížila šiesta hodina a areál zatvárajú pred súmrakom práve o šiestej. Vyrazili sme na prehliadku okolia. Na T-križovatke pri výjazde z Mada´in Saleh sme sa dali doľava a cez dedinu Karaker sme prešli až k Al Ula. Po ceste smerom na Tabuk sme sa prešli k skalnému útvaru pripomínajúcemu obrovského kamenného slona. Nachádzala sa tu aj pláň, kde boli rozhádzané pneumatiky v tvare akejsi dráhy. Vraj sa tam konajú konské dostihy. Na jeden deň práve dosť, avšak Ahmed nám chcel ešte predviesť západ slnka na vrchu nad Al Ula a výhľad na mesto a celú priľahlú oblasť. Museli sme sa vyštverať strmými serpentínami vysoko nad mesto. Ale výhľad stál za to. Ráno to musí byť úžasné. Predsa len my sme mali už trochu tmu.

O piatej sme sa s Ahmedom opäť stretli vo vestibule. Tentokrát naše kroky zamierili do starej časti mesta Al Ula. Podľa Ahmedových slov je toto mesto postavené z nepálenej hliny 300 rokov staré. Ľudia ho však definitívne opustili pred tridsiatimi rokmi. Dokonca tam bol akurát nejaký Saud a Ahmed zachytil, že hovoril synovi, že sa idú pozrieť na dom jeho starých rodičov. Domy boli usporiadané tak, že na poschodí a na strechách žili muži a v prízemiach ženy. Zároveň prízemia boli zariadené tak, že jednotlivé domy boli pospájané chodbami, kadiaľ mohli chodiť len ženy a keďže tieto prechody mali aj strechy, nikto ich nevidel. Neuveriteľné. Na kopci nad starým mestom býval šéf mesta. Za cestou boli palmové sady. Staré rozdelenie políčok postupne búrajú a idú zasadiť nové palmy, tak aby celé údolie bolo zelené. Domy starého mesta postupne opravujú. Vraj sú robotníci Egypťania a Jemenci. Ahmed ma previedol ešte po nejakej hlavnej ceste a na stene, ktorá ju lemovala, mi ukazoval staré nabatejské alebo ešte ranejšie nápisy a maľby. Odtiaľto sme sa premiestnili pod horu, kde mali zriadené hrobky Dedanci. Toto miesto je pre návštevníkov uzavreté, ale aspoň sme nahliadli cez plot a odfotil som pár obrázkov.
Po celom meste a okolí sa nachádzajú oplotené územia, kde sa vraj nachádzajú ďalšie poklady, avšak zatiaľ saudská vláda neorganizuje ich odkrývanie. Všade je uvedené, že je tam zákaz vstupu, ale podľa Ahmeda ľudia tam v noci zvyknú tajne hľadať na vlastnú päsť, a keďže sa s nálezmi nemôžu pochváliť pred vlastnými úradmi, snažia sa tieto nálezy vyviezť do zahraničia. Snáď tu ešte niečo zostane aj na dobu, keď začne vykopávky organizovať saudská vláda.
Takže zajtra vstávam o piatej a o šiestej vyrážame s Ahmedom smer Al Wedžh. Pôvodne mal ísť so mnou Abdul-Raham, ktorý ma sem priviezol z Tabuku, avšak po problémoch, ktoré mal Ralf s neanglicky hovoriacim šoférom na svojej ceste do Mekky na letisko - nechceli ho pustiť na letisko cez mesto ako nemoslima - sa Ahmed rozhodol, že radšej pôjde so mnou on. Aj tak dobre. Je nakoniec veľmi dôležité stihnúť lietadlo načas, inak som vážne v problémoch.