Tretí deň - streda 30.4.2008
Po dlhých diskusiách s našou pobočkou som nakoniec na poslednú chvíľu objednával lístok do Ammánu v Jordánsku. Vo firme je cestovka, ktorá zabezpečuje víkendové výlety, lebo v Saudskej Arábii sa okrem trčania v hoteli nedá skoro nič robiť. Preto všetci vždy na víkend odlietajú do okolitých krajín. Lietadlo bolo v pohode, ale hotel zostal už iba šialene drahý Sheraton. Tak som to prediskutoval s kolegami, či ma vezmú do taxíka, aby som neprekročil limit a keď súhlasili celé som to zaplatil. Som zvedavý, ako to tam vyzerá a hlavne ma lákalo to, že chceli ísť aj do Petry a k Mŕtvemu moru a nielen chodiť po baroch. Po práci ma čakala ešte úloha zohnať si nejaký turistický batoh, tak po skúsenostiach zo včera, keď bol obchoďák zavretý kvôli polhodinovej modlitbe od 19:30, som do obchoďáku vyrazil skôr. Hneď po práci, aby som tam bol okolo 18:15. O pol deviatej sme mali dohodnutý odchod z vestibulu na letisko. Žiaľ pri vstupe som si nevšimol, že do Carrefouru sa nesmie s batohmi a vybavený taškou s notebookom som vliezol do pasce. Hodnú chvíľu mi trvalo, kým som našiel malý batoh, ktorý by sa dal použiť na výlety po okolí a pár pohľadníc. Keď som chcel odísť, zistil som, že je práve čas modlitieb a obchoďák je zavretý. Tak som sa pokúšal od miestnych zistiť, kedy to skončí, ale žiaľ nikto mi nerozumel. Až som narazil na jedného Američana, ktorý tvrdil, že sa to práve začalo a že skončia o polhodinu. Všimol som si však jeden východ - teda nakoniec sa ukázalo, že je to vchod - vyzeral byť otvorený. Tak som sa tam vybral s úmyslom zaplatiť. Avšak ani tu to nebolo možné. Nechal som batoh pred pokladňami a chcel som zvyšný čas využiť na vyplatenie taxíka, aby zbytočne dlho nečakal. Zastavil ma nejaký chlap z bezpečnostnej služby, že nie je povolené vnášať veľké tašky do Carrefouru. Následne na to prišiel taký menší v arabskom oblečení, ktorý aj hovoril po anglicky a pýtal sa, ktorým vchodom som vošiel. Ja som sa mu ospravedlňoval, že som si to nevšimol a on, že je to ok, ale že sa to nesmie a je to problém. Tak mu vravím, že mu ukážem čo v tej taške mám, že je tam starý počítač, aký určite nepredávajú a začal som mu ju otvárať. On furt, že nemusím a volal s nejakou ochrankou cez vysielačku. Následne prišiel ďalší chlap, ktorý - ako som dobre pochopil - mal strážiť práve ten vchod, ktorým som vošiel. Šéf ochranky sa ma pýtal, čo som kupoval tak som mu ukázal na košík, kde som mal pred pokladňami odložený batoh a pohľadnice. On, že teraz to nie je možné, že až po modlitbách, aby som išiel zatiaľ s ním. Ako sme vchádzali do nejakej jeho kancelárie som sa spýtal, či je to problém, čo sa stalo a on, že veľký, ale nie môj. Popravde som bol dosť vydesený, ale nejako som sa to snažil zvládnuť. Najhoršie bolo, že zatiaľ čo som čakal v jeho kancelárii, taxikárovi naskakoval taxameter a z vedľajšej miestnosti sa ozýval strašný krik, ako ten šéf na niekoho reval. Vyzeralo to, že ani neskončia. Keď sa nakoniec po nejakej dobe ukázal, vravím mu, že ma čaká pred obchodom taxi, že by som mu mal zaplatiť a potom tu už môžem sedieť ako dlho bude treba. On, že práve skončili modlitby tak môžem zaplatiť a ísť. Zatiaľ sa pred pokladňou vytvoril obrovský rad, ale ten chlapík mi zobral veci a dal ma na začiatok radu. Zaplatil som, on mi pobalil veci do tašky a zaželal Welcome in Saudi. Keď sa tak na to s odstupom pozerám, je jasné, že to usadenie v jeho kancli bolo jasné priateľské gesto - aby som nemusel tam vonku postávať, avšak nainfikovaný všetkým tým, čo do nás hustia cez médiá, som celú tú udalosť prežíval trochu inak, ako sa naozaj odohrávala. Aspoň sa mi to tak vidí. Ten šéf ochranky ma potom zdravil zakaždým, keď ma videl v obchode. Aj po troch mesiacoch. Bohatší o skúsenosť, ešte stále s búšiacim srdcom, som sa čo najrýchlejšie pobral k taxíku, ktorý keď som odchádzal, mal na taxametri sumu 17 SAR (72 Kč) a taxikár nechcel, aby som mu to hneď uhradil, že veď sa ešte vrátim, že som dal slovo - "the Word" že ma má počkať a potom zaplatím. Keď som prišiel k taxíku na taxametri bolo 44 SAR (176 Kč), čo bolo celkom v pohode - a taxikára nikde. Tak som volal jeho šéfa, nech mu skúsi zavolať, že kde zmizol a za tri minútky sa objavil vysmiaty taxikár, ktorý čakal tu za rohom na lavičke. Nakoniec to bolo spolu 55 SAR (220 Kč) a 5 mi zľavil, že som ho musel čakať ja. Na jeden večer akurát dosť. A to sme mali pred sebou o pol deviatej ešte odchod na letisko a prelet do Jordánska. Na palube Jordánskych aerolínií pred letom pustili modlitbu za šťastný let. Paradoxne chlap, čo sedel vedľa mňa oblečený ako ja, sa modlil, a obďaleč sediaci Saudi v hábitoch nie. Ktovie ako to aj tu bude s tou úprimnosťou náboženského presvedčenia.