menu3.gif
 
 

Până acum au fost vizitatori aici

prihlásenie


 
 
 
 
Džidda (Saudská Arábia)
Ďalší víkend sme sa rozhodli ísť do Džiddy, ako sme sa už skôr dohodli s Tomazom. Lístky aj hotel sme si vybavili tentokrát sami. Bez pomoci Chalida z miestnej cestovky. Cesta tam nízkonákladovou FlySama a naspäť vyšla paradoxne lacnejšie normálnymi Saudi Airlines. Z hotela Hilton pre nás na letisko prišla limuzína, ktorú vybavil Tomaz. Ako sme na ňu čakali, tak sme v garáži videli šoférovať asi 12-ročného chlapca auto plné členov asi jeho rodiny. Tak sme na seba pozerali ako šibnutí, že čo to je. Hlavne, že dospelé ženy oficiálne šoférovať nemôžu. Myslím, že niektoré veci tu asi len ťažko pochopím. Do hotela sme išli zacpanými cestami cez mesto. Bolo niečo po polnoci. Už pri príchode bolo jasné, že toto nie je len tak nejaký hotel. Pred budovou stáli dve Porsche, Ferrari a pár obrovských limuzín. A my dvaja tuláci. Vnútri to vyzeralo naozaj ohromne. I keď sa dá povedať, že tá izba čo som mal nebola zase nejako extra výnimočná a bola malá. Ale treba nechať, že detaily majú vychytané. A rovnako aj cenu.
Rýchlo som zaľahol do postele, ale ešte predtým som dal odosielať fotky z Rolandovej a Luciinej svadby na stránku. Keď už to Lucka pripravila. Ráno, teda o desiatej - po siedmich hodinách - som musel počkať, kým sa stiahnu ešte dve. Zbehol som si na raňajky a začal pripravovať plán ako si po obede pozriem Džiddu. Hlavne som chcel vidieť staré koralové domy v centre. Tak som si v hoteli zohnal mapu a vyrazil okolo tretej do mesta. Pôvodne som si myslel, že tam dôjdem pešo po pobreží, avšak po 15. minútach som si to našťastie rozmyslel a zastavil taxi. S ním to trvalo ešte ďalších 15 minút. Vyložil ma na okraji Starého mesta Al Balad. Tie domy vyzerali naozaj podivne. Polorozpadnuto, s drevenými balkónmi, avšak oveľa podivnejšie vyzerali ľudia. Bol som tam príliš nápadný, kamkoľvek som vkročil, okamžite na mňa pozerali. Fotil som, čo sa dalo. Dokonca nejakí dvaja exoti ma presviedčali, že s nimi musím ísť niekde do kelu za nejaký roh, že tam je predajňa saudských telekomunikácií. Povedal som im, že nepotrebujem telefón, poďakoval sa a zmizol. Ktovie, čo naozaj chceli. Videl som tu naozaj zvláštne postavy. Chlapa bez nohy ako sa na rukách posúval odniekiaľ niekam. Žobráčky. Rôznych povaľačov a aj predavačov všetkého, čo človeka napadne. Ostal som z toho všetkého taký vyplašený, že po prejdení trhu som zabudol vrátiť naspäť ISO 1600 na normál a nafotil som kopu úplne prepálených fotiek. Najviac ma mrzí to, že medzi skazenými je aj fotka miestnej najstaršej a zároveň veľmi peknej mešity, zasadenej do ostatnej zástavby. Čo už. Po asi 4-hodinovej prechádzke som zamieril do hotela. Unavený som bol riadne. Až do neskorej noci som debatoval cez Skype s Luckou. V piatok sme už len vyrazili na cestu späť do Rijádu. Odlet bol tesne po obede.
 
Ammán (Jordánsko)

Tretí víkend v Saudskej Arábii. Miestni vízový poradca mi odporučil radšej odísť z SA, aby som sa v deň odchodu nedostal náhodou do problémov, keďže na naše víza môžeme byť v SA len mesiac v kuse. Avšak mesiac arabský. Tak som si radšej rezervoval cestu do Ammánu v Jordánsku. Víza zoženiem na hranici a koniec-koncov tu sa mi páčilo. Aj ma presviedčal chlap v cestovke, aby som si požičal auto a vyrazil do Wádí Rúm, ale načo stresovať, aspoň si poriadne užijem Ammán. A musím už takto dopredu povedať, že sa to podarilo na 110%.
Prvý deň som v hoteli, kde som bol ubytovaný (Le Royal, 3rd Circle, Zahran Street, Jabal Amman) objavil možnosť využiť vyhliadkové autobusy Amman City Tour.
Tak som si vo štvrtok pri hoteli ráno o desiatej na jeden počkal a vyrazil do mesta. V autobuse som bol jediný turista. Preto mi sprievodca dovolil sedieť na jeho sprievodcovskom sedadle. Vystúpil som pri mešite Al Husseini v Starom meste. Zbehol som si kúpiť džús z čerstvo vytlačeného ovocia a zamieril som k predavačom šiat, ktoré sa Lucke na fotke páčili. Tak nejako som sa s nimi dohodol, že aj keď nemajú tie, ktoré chcem, zajtra by ich mohli zohnať. Nechal som im tam fotku a uvidíme, čo z toho bude. Za hodinu som bol dohodnutý, že ma vyzdvihne ďalší autobus. Podarilo sa. Opäť sám a tak som mohol sedieť vpredu, mať skvelý výhľad a zároveň aj komentár sprievodcov. Prišli sme k "Modrej mešite", sprievodca mi pomohol so vstupom do vnútra a potom ma počkal, kým som si to tu na okolí trochu omrkol. V autobuse cestou k mešite kráľa Huseina som sa dozvedel, kde a ako žijú Cigáni v Jordánsku, kde je najstaršia tradičná rešturácia v meste (Al Waha = Oáza) - oproti nákupnému centru Ammán na námestí Al Yubil Adh Dhahabí.
Priviezli ma k mešite Kráľa Husseina (King Hussein Mosque), blízko ktorej je aj kráľovské automobilové múzeum. Keďže som sa do tejto mešity nedostal, pozrel som si múzeum a urobil len pár fotiek mešity zvonka.
Už som toho mal na dnes dosť, tak som sa nechal odviezť na zastávku, kde som nastúpil pri hoteli a rozmýšľal ako nájdem reštauráciu Al Waha, keďže som so svojou deravou hlavou jej názov medzičasom zabudol. Našťastie som si pamätal anglický preklad a vedel som kde zhruba to na mape je a našťastie som natrafil na duchaplného taxikára, ktorý zastavil pri jednom drahom hoteli a poprosil nejakého poslíčka o pomoc s komunikáciou a našťastie ten poslíček aj vedel, kde presne tá reštika je, vedel aj jej arabský názov. Bingo. Cesta taxíkom stála okolo 2 JOD (30 Kč), ešte malé dohadovanie s taxikárom, ktorý sa ma snažil presvedčiť, že mi stačí z 20 JOD vydať len osem a bolo to. Reštaurácia to je pekná, tradičná, jedlo dobré - dal som si hummus, mixed grill a mätový čaj, čašník Egypťan bol tiež super. Proste stálo to za každú korunu. Jediné čo ma mrzelo, že tu so mnou nebola Lucka.
Druhý deň v Ammáne: Keďže na piatok som bol dohodnutý s predavačom šiat, že prídem pred druhou, tak som na obed vyrazil do centra. Šaty na moje prekvapenie mal. Avšak miesto modrých boli červené. Škoda. Okrem toho sa mi zdalo, že aj tá látka bola taká voľajaká podivná, drapľavá a umelinová. Tak som to nekúpil. Bude si musieť Lucka vybrať sama, ak sa sem niekedy dostaneme spolu. Ešte som sa tu trochu poprechádzal po trhu, pozoroval som, ako sa na námestí pred mešitou modlili ľudia keďže sa všetci nezmestili dovnútra a chcel som ísť na kávu do kaviarne, kde sme boli už aj pri prvej návšteve Ammánu s Christianom a Hasanom. Tu som stretol nejakých miestnych, od ktorých som sa dozvedel, že identifikovali Slovensko ako krajinu, kde sa hovorí slovansky, pýtali sa či rozumiem rusky a dokonca aj poznali pár ruských slov. Potom som si jedným z nich zahral šach. Aj napriek tomu, že som bol jeden ťah od víťazstva, nakoniec som prehral. Škoda. Ale páči sa mi tento ich zvyk, že hrajú šach v kaviarňach. Videl som ženu, ktorá tu bola pravdepodobne s dcérou a kreslila okolosediacich hostí nejakým atramentovým namáčacím perom. Neodfotil som ju, aj keď ma to veľmi lákalo. Možno škoda. Celkovo je Jordánsko oveľa príjemnejšia krajina ako Saudská Arábia. Aj ľudia sú tu otvorenejší, čo je milé. Rozlúčil som sa so svojim šachovým súperom a jeho priateľom, zamieril som zaplatiť a spoznal som miestneho športového novinára Akrama, s ktorým som sa potom ešte asi hodinu rozprával o Jordánsku, cestovaní a tak. Medzi rečou mi povedal, že ma videl na tom plnom námestí, ako z kraja od steny fotím mešitu a modliacich sa. Európan je tu rozhodne neprehliadnuteľný. Rozhodnutie ísť na kávu do „jeho“ kaviarne bolo jedno z tých podarenejších. Taxík spred kaviarne, na ktorý sme čakali dobrých 20 minút, ma zobral do hotela a vzápätí aj na letisko.
 
Rijád (Saudská Arábia)
Spolu s Thilom sme sa prešli po trhovisku Al Batha neďaleko pevnosti Masmak a Veľkej mešity. Keď sme tam skončili, zašli sme do Al Sajf galery. - niečo ako domáce potreby. Úžasné. Arabské čajníky, kanvice na kávu, mažiare, šálky a všetko možné z kovu, skla aj keramiky. Musím uznať, že ich dizajn má štýl, ktorý sa páči nielen Lucke, ale aj mne. Strávili sme tam vyše hodinu. Ja v domácich potrebách vyše hodinu. Neuveriteľné. Prechádzali sme sa tam ako v múzeu a nakoniec aj dačo kúpili.
Po štyroch týždňoch tu som sa na odlet tešil ako malý chlapec. Konečne nadišiel správny čas. Ani som nemohol v hoteli poobede poriadne spať, ako som sa tešil. Našťastie aspoň cestu v lietadle som využil na spánok, keďže som mal pred sebou hneď po prílete ešte cestu na dovolenku do Chorvátska. Tentokrát konečne aj s Luckou.
Rijád -> Frankfurt -> Praha
 

 
Locations of visitors to this page