menu3.gif
 
 

Până acum au fost vizitatori aici

prihlásenie


 
 
 
 
MADA´IN SALEH (Saudská Arábia)
 

Saudi považujú toto miesto za prekliate, pretože v posvätnom Koráne sa píše v súre Al Hidžr (územie ležiace medzi Medinou a Sýriou):

15:80 Aj obyvatelia al Hidžru posla Nášho za klamára vyhlásili.
15:81 Tiež sme priniesli svoje znamenia, oni sa však odvrátili.
15:82 Prihotovili si príbytky v horách aby boli v bezpečí
15:84 Včas ráno ich však stihol trest.
(Korán, preklad Helena Hoghová, Lívia Muntágová, 2001)

Kamenári z národa Thamudov, ktorí boli predkami Nabatejcov v tejto oblasti, zanechali mnoho plastík na svahoch hôr. Thamudi boli takí bezbožní, že zabili vyjadrenie božej milosti, gravidnú ťavu dávajúcu mlieko celej spoločnosti, ktorú dostali od proroka Saleha. Rovnako ako Sodomu v Biblii, aj Madain Saleh, mestá nepresvedčených, postretol deň skazy, pretože odmietli načúvať správnej ceste, ktorú im vyložil Saleh. Strašná púštna búrka ich zmietla a zanechala po nich len ich kamenné hrobky. Ako dôsledok týchto veršov pravoverní Saudi odradzujú ostatných moslimov ako aj nemoslimov od návštevy tohoto miesta. Teraz už rozumiem, prečo mi môj arabský kolega povedal, že tam nikdy nebol a nech tam radšej ani nejdem. V júli roku 2008 bolo Mada'in Saleh zapísané na Zoznam svetového dedičstva UNESCO.

Ranný odlet z Rijádu meškal nejakých 10 minút. Okrem jednej austrálskej rodinky osádku lietadla smerujúceho do severozápadného mesta Tabuk tvorili Saudi. Naozaj som poslednú noc toho veľa nenaspal. Zvedavosť ma držala pri vedomí. Možno cestovná horúčka. Tak toto sa mi už nestalo ani sa poriadne nepamätám. Cestou som v lietadle na pár minút zaspal. Už počas letu bolo vidieť, že púšť smerom na sever je iná ako v okolí Rijádu. Viac hôr, viac piesočných dún. Pristáli sme. V Lonely Planet som sa dočítal, že Tabuk je miestom, kde sa nachádza veľká vojenská sila Saudskej Arábie. Tak som neriskoval a žiaľ z letiska nemám žiadne fotografie. Letisko je to naozaj maličké. Príletová hala bola vlastne len taká väčšia čakáreň, aké som už videl aj na našich autobusových staniciach v menších mestách. Pás s batožinou bol jeden a začínal sa za stenou čakárne niekde vonku. Chvíľu to trvalo a objavil sa môj batoh. Šoféra, ktorý ma mal previezť do Al Ula, som zatiaľ nevidel. Znenazdajky sa objavil práve, keď som si zložil batoh z pásu. Pre neho asi nebolo ťažké uhádnuť, že čaká mňa keďže okrem mňa tam bola nearabská len tá austrálska rodinka. Tak ma naložil do auta a čakali sme a čakali. Po asi desiatich minútach môj sprievodca vystúpil z auta a išiel niečo debatovať s dákym policajtom, ktorý sa medzitým objavil a zaparkoval za nás. Tento nás sprevádzal až na kraj mesta Tabuk. Vyzvedal som, či niečo nie je v poriadku, ale keďže môj sprievodca nehovoril veľmi dobre po anglicky, dozvedel som sa len, že "Security. European. American." Tak som zvyšok cesty ako sa popri nás približne každých 50 km menila hliadka premýšľal, či ide o bezpečnosť moju alebo bezpečnosť Saudskej Arábie predo mnou. Napadali mi veci, že dávajú pozor, aby som si to ako cudzinec nenamieril do nejakých tajných oblastí, ktoré sa asi nachádzajú cestou. Naši sprievodcovia však boli veľmi milí. Pre jednotlivých zmenách sa vždy prišli pozdraviť, vypĺňali rôzne formuláre a vždy na kontrolných bodoch čosi zapisovali a opisovali z môjho pasu. Tak nám cesta trvala asi 5 hodín, ale na to, že sme prešli cca 500 km to nebolo až také zlé.

 

Po príchode do hotela som stretol Ralfa. Vraj on včera cestou z Mediny mal rovnakú ochranku, ibaže vzhľadom na to, že cestoval neskoro v noci, patrične neochotnú. Vraj ho najprv vôbec nechceli nikam sprevádzať a vyzývali ho, aby na noc nikam necestoval. Nakoniec však po šiestich hodinách cesty a 400 km dorazil o druhej ráno do Al Ula. Práve keď som prišiel, mal hodinu do odchodu na poobedňajšiu vychádzku. Debatovali sme, že by som sa k nemu pripojil, avšak bol som naozaj už veľmi unavený. Nedalo mi to však a pridal som sa. Najprv sme s naším sprievodcom preverovali, či je moje povolenie na návštevu Al Ula platné na jedeň alebo na dva dni. Zistili sme, že síce je platné dva dni, avšak na dni 8.8. a 9.8. Sprievodca Ahmed z Čadu vravel, nech sa pridám, že to pri vstupnej bráne vybaví. A ako povedal, tak aj urobil. Pustili ma na prehliadku, aj keď som nemal na tento deň platné povolenie. Ralf to len komentoval s úsmevom, že toto by v Nemecku bolo nemožné. Odpovedal som mu, že viem. Na vstup do areálu je potrebné toto povolenie, ktoré sa dá vybaviť v rijádskom Národnom múzeu, alebo ho zabezpečí miestny hotel. Vydávajú ho bez poplatku.
Úžasné. To je jediné, čo ma napadlo po prvých metroch v areáli Mada´in Saleh. Áno bol som predtým v Petre, ale monumenty v Mada´in Saleh sa rozkladajú na oveľa väčšom priestore. Sú ohraničené neuveriteľnou scenériou okolitých hôr. Začal som prehliadku tejto úžasnej pamiatky vlastne od konca. Pretože slnko dopadá poobede z inej strany ako ráno, je dobré aj prehliadku rozdeliť na rannú a poobednú časť, podľa toho z ktorej strany na hrobky dopadá svetlo. Prvú sme si prezreli oblasť, ktorá podľa informácií slúžila ako obradné miesto (Diwan). Nachádzali sa tam výklenky, v ktorých boli asi v dávnej minulosti vyobrazenia alebo sošky bohov, ktorých miestni ľudia Nabatejci uctievali. Vraj mali tých bohov desať. To znázorňujú tie schody vytesané nad vchodmi do hrobiek. Videli sme miesta, na ktorých vykonávali rituálne obete. Rovnako sme videli miesto a systém ako zachytávali dažďovú vodu, zvádzali ju pomocou rýh vytesaných v skalách do veľkej zásobarne, pôvodne hlbokej asi 10 metrov. Väčšiu časť výskumu v tejto časti vykonala nejaká Francúzka. Odiaľto stále sprevádzaní policajnou hliadkou sme sa vydali pozrieť si Qasr Al Bint. Pokračovali sme k Qasr Al Farid (= Výnimočná). Výnimočná preto, že bola vytesaná do jedného samostatného kusa kameňa. Výnimočná aj výzdobou a zjavne nedokončená vo svojej spodnej tretine. Nie je známe, z akého obdobia pochádza, avšak na tabuľke, ktoré sa nachádzajú na všetkých hrobkách bolo vyryté: "... pre Hayyana syna Kuzza a jeho potomkov." Odtiaľto sme popri oblasti C zamierili preč, pretože sa blížila šiesta hodina a areál zatvárajú pred súmrakom práve o šiestej. Vyrazili sme na prehliadku okolia. Na T-križovatke pri výjazde z Mada´in Saleh sme sa dali doľava a cez dedinu Karaker sme prešli až k Al Ula. Po ceste smerom na Tabuk sme sa prešli k skalnému útvaru pripomínajúcemu obrovského kamenného slona. Nachádzala sa tu aj pláň, kde boli rozhádzané pneumatiky v tvare akejsi dráhy. Vraj sa tam konajú konské dostihy. Na jeden deň práve dosť, avšak Ahmed nám chcel ešte predviesť západ slnka na vrchu nad Al Ula a výhľad na mesto a celú priľahlú oblasť. Museli sme sa vyštverať strmými serpentínami vysoko nad mesto. Ale výhľad stál za to. Ráno to musí byť úžasné. Predsa len my sme mali už trochu tmu.

8.8.2008
Policajné doprovody nariadil kráľ po tom, čo pred dvoma rokmi tu členovia Al Kaidy zastrelili francúzsku skupinu turistov. Sprievodca mi dnes ráno vravel, že im vtedy aj miestni policajti navrhovali doprovod, oni však trvali na tom, že chcú okrem prvej noci všetky stráviť v púšti. Tak s nimi dve noci v púšti strávila polícia. Dve noci prežili, tretí deň na ceste po starej trati železnice Al Hedžaz, kde neboli sprevádzní policajnou hliadkou, zastavila nejaká miestna partia a všetkých chlapov a jedného malého chlapca postrieľali. Prežili z tej skupiny len ženy a deti. Jedna bežala celá krvavá 3 km k najbližšej ceste, kde jej zastavil nejaký Arab, ktorý aj napriek tomu, že nerozumel po francúzsky pochopil, čo sa stalo a privolal pomoc. Žiaľ postrieľaným turistom už pomoci nebolo, tak aspoň zachránili skolabované ženy a deti, ktoré celú katastrofu prežili. Dvoch z trojice vrahov chytili a sťali, tretí - vraj vodca - ušiel a stále sa skrýva. Pri zatýkaní vraj zastrelili aj jedného policajta.
Tak nás (mňa a Ahmeda) dnes opäť sprevádzal ochrankár tentoraz s kalašnikovom. Prehliadku sme chceli začať pri Qasr Al-Sani. Ale nezačali, pretože tam bola nejaká arabská rodinka s kopou žien, tak sme sa pobrali ďalej. Sem sa ešte vrátime. Pokračovali sme cez Al Churaymat. Nachádza sa tu približne 53 hrobiek. Rôzna výzdoba však bola do značnej miery poškodená poveternostnými vplyvmi. Aj napriek tomu je neuveriteľné, ako dobre sú tieto diela zachované aj po toľkých storočiach. Pokračovali sme k oblasti A. Táto sa rozlieha v okolí Nabatejskej studne. Nasledujúca zastávka, stará stanica železnice Al Hedžaz. Táto spájala Damašk s Medinou a mala umožniť jednoduchšiu cestu moslimov počas pútí do Mekky. Otvorili ju 1. septembra 1908 a prepravila 30.000 cestujúcich do roku 1912. Do roku 1914 stúpol počet prepravených pútnikov na 300.000 ročne. V dobe prvej svetovej vojny ju využívali aj turecké jednotky na prepravu vojakov a techniky. Počas vojny utrpela rozsiahle škody pri bombardovaní. Nakoniec prepravila za dobu svojho krátkeho pôsobenia skoro jeden a pol milióna cestujúcich. Rokovania v 20. storočí o jej obnove boli neuspešné - až doteraz. Odtiaľto sme sa vybrali pozrieť druhú stranu Qasr Al Bint, na ktorú práve v tejto dobe dopadalo správne svetlo. Zastavili sme sa aj v oblasti C. A nakoniec, čo malo byť na začiatku, Qasr Al Sani. Na hrobke je dátum kedy bola vytvorená. Apríl 17. roku panovania Nabatejského kráľa menom Aretas (marec – apríl 8 n.l.). To bolo Mada´in Saleh. Pohrebisko Nabatejcov, mladšia sestra Petry. Podľa slov sprievodcu to vyzerá, že nikto zo Slovenska v ich hoteli ubytovaný predo mnou nebol. Vedel iba o dvoch Češkách pracujúcich v Rijáde. Je tu však ešte jeden hotel. Ktovie, vyzerá to tak, že na tomto mieste som bol pravdepodobne ako prvý zo Slovenska. A ak nie prvý, určite jeden z prvých. Zvláštny pocit.

 

 


O piatej sme sa s Ahmedom opäť stretli vo vestibule. Tentokrát naše kroky zamierili do starej časti mesta Al Ula. Podľa Ahmedových slov je toto mesto postavené z nepálenej hliny 300 rokov staré. Ľudia ho však definitívne opustili pred tridsiatimi rokmi. Dokonca tam bol akurát nejaký Saud a Ahmed zachytil, že hovoril synovi, že sa idú pozrieť na dom jeho starých rodičov. Domy boli usporiadané tak, že na poschodí a na strechách žili muži a v prízemiach ženy. Zároveň prízemia boli zariadené tak, že jednotlivé domy boli pospájané chodbami, kadiaľ mohli chodiť len ženy a keďže tieto prechody mali aj strechy, nikto ich nevidel. Neuveriteľné. Na kopci nad starým mestom býval šéf mesta. Za cestou boli palmové sady. Staré rozdelenie políčok postupne búrajú a idú zasadiť nové palmy, tak aby celé údolie bolo zelené. Domy starého mesta postupne opravujú. Vraj sú robotníci Egypťania a Jemenci. Ahmed ma previedol ešte po nejakej hlavnej ceste a na stene, ktorá ju lemovala, mi ukazoval staré nabatejské alebo ešte ranejšie nápisy a maľby. Odtiaľto sme sa premiestnili pod horu, kde mali zriadené hrobky Dedanci. Toto miesto je pre návštevníkov uzavreté, ale aspoň sme nahliadli cez plot a odfotil som pár obrázkov.
Po celom meste a okolí sa nachádzajú oplotené územia, kde sa vraj nachádzajú ďalšie poklady, avšak zatiaľ saudská vláda neorganizuje ich odkrývanie. Všade je uvedené, že je tam zákaz vstupu, ale podľa Ahmeda ľudia tam v noci zvyknú tajne hľadať na vlastnú päsť, a keďže sa s nálezmi nemôžu pochváliť pred vlastnými úradmi, snažia sa tieto nálezy vyviezť do zahraničia. Snáď tu ešte niečo zostane aj na dobu, keď začne vykopávky organizovať saudská vláda.
Takže zajtra vstávam o piatej a o šiestej vyrážame s Ahmedom smer Al Wedžh. Pôvodne mal ísť so mnou Abdul-Raham, ktorý ma sem priviezol z Tabuku, avšak po problémoch, ktoré mal Ralf s neanglicky hovoriacim šoférom na svojej ceste do Mekky na letisko - nechceli ho pustiť na letisko cez mesto ako nemoslima - sa Ahmed rozhodol, že radšej pôjde so mnou on. Aj tak dobre. Je nakoniec veľmi dôležité stihnúť lietadlo načas, inak som vážne v problémoch.

 

9.8.2008
Zase som nemohol poriadne spať. Asi to bolo tým, že som sa obával, aby som nezaspal. Nad ránom som bol každú chvíľu hore. Ešte som tesne pred odchodom urobil rannú fotografiu skaly, ktorá sa ponáša na ženu pozerajúcu do neba. S Ahmedom sme sa zhodli, že to asi nebude Saudka, pretože zjavne nemá abáju. Vyrazili sme podľa plánu krátko po šiestej. Výborne, začiatok sa vydaril. Prešli sme celým mestom Al Ula a vydali sa na Al Wedžh. Krásna scenéria údolí v piesočných horách postupne mizla za nami ako sme opúšťali oázu v okolí Al Ula. Zaspal som a zobudil som sa, až keď sme zastali. Vraj naši policajti už ďalej ísť nechcú. Tu sa máme stretnúť s tými, ktorí nás majú sprevádzať na druhej časti cesty. Avšak, čuduj sa svete, neboli tam. Tak Ahmed zanietene debatoval s naším doprovodom, že nemôžeme čakať, kým prídu, pretože potrebujem stihnúť lietadlo, nech idú s nami ďalej, až kým nestretneme doprovod z Al Wedžh. Bolo 95 km do Al Wedžh a my sme sa teda vybrali ďalej. Cestou sme prechádzali množstvom serpentín ako sa cesta vlnila údoliami, míňali sme stáda tiav z času na čas majestátne prechádzajúcich krížom cez cestu. 45 km pred Al Wedžh sme zbadali oproti sa rútiť obrovskou rýchlosťou policajné auto. Zastali sme rovnako ako on. Zmena. Tu sme sa rozišli s ochrankou z Al Ula a ďalej nás sprevádzal policajt z Al Wedžh.
Do mesta sme dorazili veľmi skoro. Presne tak som to plánoval. Aj s rezervou. Keďže ešte ostalo trochu času, policajt nás previedol po meste po pobreží a na letisko. Od Ahmeda som sa dozvedel, že nás vraj volal na obed, keďže ešte bolo dosť času. Našťastie sme nešli, tak nám aspoň kúpil kekse a džúsy. Ktovie, či by som kvôli tomu obedu stihol lietadlo. Inak Ahmed tvrdil, že Saudi aj preto chodia dovolenkovať do zahraničia, pretože tak ich ženy majú slobodu. Môžu tam odložiť burky a abáje a splynú s okolitými Arabkami a nikto ich na ulici nebuzeruje. Letisko v Al Wedžh je len také úplne maličké. Podobne ako v Tabuku. Celkom som tam urobil poprask svojou prítomnosťou. Jednak tam už asi dávno žiadny cudzinec nebol, jednak som prišiel veľmi skoro, a v neposlednej rade ten petrolejový horák v batohu nedal pokoj ochranke letiska. Upokojili sa, až keď sa pozreli do batohu a zistili, že je prázdny. Na letisku bolo jedno jediné lietadlo, po odlete ktorého si nasledujúce dve hodiny na prázdnej dráhe skúšal pristátia a štarty nejaký vojenský pilot s veľkým nákladným lietadlom. V Džidde som čakal už len asi hodinu. Policajt na letisku pri kontrole môjho pasu sa ma pokúsil vydesiť, že nemám platné víza, ale jeho kolega dal veci na pravú mieru a pustil ma ďalej do čakacej haly letiska. Odkedy sme tu boli pred vyše mesiacom s Tomazom sa veci zmenili a dali do prevádzky peknú novú odletovú halu. Hodina a niečo cesty do Rijádu ubehla rýchlo. Striedavo som spal a bol hore. Vedľa mňa sedel obrovský chlap, ktorý prečnieval na moju sedačku. Hodinu sa to dalo vydržať, ale dúfal som, že pri lete do Paríža dopadnem lepšie. Na letisku v Rijáde som čakal skoro 6 hodín do odletu. Nuda. Čo však bolo horšie, preťažením kufra som si roztlačil kolečká, nevraviac o tom, že mi pri jednotlivých letoch už dosť dôsledne zničili kufor ako taký. Zatiaľ chvalabohu drží pohromade.
Márne som dúfal v lepšieho spolucestujúceho v lietadle do Paríža, opäť som sa spálil. Môj nadrozmerný arabský prísediaci bol zjavne ešte -násťročný. To mu však nezabránilo mať také rozmery, že sa ledva zmestil do sedačky. Samozrejme, že prečnieval na všetky strany sedadla. A to sedel v strede. Spánok nakoniec všetko vyriešil. Prestup v Paríži a už len krátky prelet domov k Lucke. Zastihol som ju ešte keď spala. Po troch mesiacoch koniec. Alebo, no, veď uvidíme.

 

 
Locations of visitors to this page